michaelmike

Venujem naspäť do roku 2005 .lebo len teraz som ju dokončil ..spi bejby

Oči vždy vidia svet ako samé sa rozhodnú
máš korunu z bezfarebných ruží
odetá bielymi vlnami
stúpajúca dúhy farbami
vlasy letiace ako havrany
v očiach nebeské znejúce ozveny

pred ňou tráva rozliala sa , po ktorej kráčať smela
jazykom je koreň najvyššieho stromu
žiare našich sŕdc sa nevyrovnal plameň pekelný
ako najchladnejší ľad sú teraz dotyky jej tela
slová ,ako blesky letiace na krídlach hromu
ako mŕtve kamene v čase skonu
krásu sveta ako srieň , pokryl výkrik hrdelný

nič neskrotí ju ,bo taká sa zrodila
bo sama je všetkým,
silou drviacou v prach skaly ,aj šťastným smiechom detským
viera ,nádej, mohutnosť, aké úbohé ,keď stoja jej tvárou v tvár
po nečakane krátkej chvíli, menia sa v prázdny tichý zmar

sú hmlisté kaluže krvi
peniace zlobou belavou
ruka sudcu nakoniec ťa zdrví
z čoho bol vankúš čo spával ti pod hlavou ?

duneli hory sťa trhané ničotou
v bolesti dusil sa zvíjaný v prach
dovtedy ,kým sme boli, chránení záhradou edenu samotnou
teraz plamenné oči šíriace strach
i mrákavy hlasov nádejí strácajú sa v tme
v diaľach je počuť šepotanie vekov
dych menil sa v posledný výkrik hrdelný
i posledný hrdina plačúc na kolenách zakolísal
do šírych dolín plakal dážď smutné piesne
čo o skaly rozbíjali sa

i dlho padala rosa s krikom havraním
zmývala posledné smútiace kvapky krvi
i najväčšie z pilierov , aj tie chránené v pekle stvoreným kovaním
strhol prúd ,ktorý topil blesky a bral hlasy hromom
a trhal z hlbín zeme korene ostatným

tu vietor lámal krídla anjelov
ich výkrik úpenlivý, na bránach nebeských ako výsmech pískal
všade bol počuť osudný konca zvon
, halí ho plášť moru a bes divý
i smrti bola kosa zlomená
ako hlas horší smrti ozýva sa ozvena
keď srdce trepoce sa sťa páperie vo vetre
akoby ho kŕč poslednej beznádeje stískal
a pod ťarchou večných prorokových slov
teraz všetci vedia čo to znamená
volanie do nemohúcich očí , že na posledných začal sa lov
kým slzavé oči ešte prosebne volajú do neba
ale duša letiac svetom kvíli , už niet čo zachrániť ,už netreba
aj skutočnú lásku smútok zaženie
zabije poslednéj nádeje ťaženie
aj revajúci zvon osudu praská v divej žiari
už len na samučičkom samom dne
vrhnutý kúsok spomienky ,ktorá všetko toto snáď ešte zmarí
však čo oči desí ,ten pohľad , sťa hrozné zjavenie
vzniknuté v tej krátkej chvíli
ktorá len v zabudnutých snoch sa víri
že ani posledný z bielych jednorožcov
už cvalom nekuje do zeme nádej
bo ľútosťou podlomili sa mu kolená
jeho telo zakrýva pomaly z popola závej

dunia hlasy klincov , posledných vbíjaných na kryt rakvy
hučiaci brechot zbesnených psov
sťa tŕňový ker ,kusy mäsa vytrháva
dúhový háv mal prekrásny páv
dnes bežiac slepotou o smrť zakopáva

skoná čoskoro stonajúc v zemi
skoná čoskoro v páchnucej hrude
prach v ústach dusí ho , s temnotou sa žení
na šibenici visiaci ,po pás je v krvi
bažiaci po duši ,spí a spí a bude..

v náručí plameňa vydýchol ľad
vietor vo vlasoch chcel mu rozlúčku dať
záchrana ,sloboda ,skrýva sa skrýva
v sne ktorý v agónii ešte stíha snívať
v sne ktorý so skutočnou beznádejou splýva

hučia vlny
spenené burácajú
sťa britva dážď reže do krvi zem
ohnivé biče hory roztínajú
tu kde do žíl vlieva sa vrejúci blen

tlkot srdca ,ako údery kladiva
posledný pohľad matný
posledný pohľad na tmy
na obzore ničota sa díva…

na príkre svahy ,bledé roviny
kvety na náhrobku vo vetre trasúce sa
kto ostal bez viny
sa pýtajú , a chvejúc od zimy

od vánku hladkané vtáčky štebotajú
perina hmly zakrýva doliny
v nich tiché duše ,rieky zaspávajú
v poli deti hrajúce sa z blízkej dediny
k zemi hline zrazu popadajú
s mŕtvym svitom v očiach
dychu zeme načúvajú
a menia sa v prach ,čo tie vtáčky svetom
na svojich polámaných krídlach roznášajú
svojim trblietavým plachým letom
krajom šírym ,nočné piesne o tom zaspievajú

a ja sedím si tu pod mesiacom
púšťam naň dym z kubánskej cigary
spomienky na teba mi tečú ,tancujúc po tvári
cítim sa tisíc ročným starcom ,ktorému už iba hodiny ostali
svoj epilóg načnúc…

mám krídla čo už bez teba nevedia lietať
nohy ,ktoré nie sú schopné za šťastím sa rozbehnúť
pľúca ,ktoré nemôžu voľne dýchať
na nič iné okrem teba nevládzem si spomenúť
tvoj pohľad ma stále v srdci páli dráždi
videl som v ňom všetky krásy
,celý môj svet
teraz ale stojím po tme sám a v daždi
učím sa verše mojej mŕtvej lásky naspamäť …